V digitálnom svete, kde sa procesy identifikácie klientov čoraz viac spoliehajú na moderné technológie, je nevyhnutné, aby sa aj výklad zákonných ustanovení prispôsobil aj tejto realite. Jednou z častých otázok prevádzkovateľov internetových hazardných hier je, či sú pri zriaďovaní hráčskeho konta povinní od hráčov vyžadovať dva fyzické doklady, ako to môže vyplývať z ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách (ZHH). Na prvý pohľad sa môže zdať, že zákon takúto požiadavku ukladá, no pri hlbšej analýze z pohľadu jazykového, systematického aj teleologického (účelového) hľadiska, možno dospieť z časti k odlišnému právnemu záveru.

Podľa znenia § 33 ods. 1 ZHH je prevádzkovateľ povinný „požadovať údaje z preukazu totožnosti a z ďalšieho dokladu,²⁹⁾“, ktorých kópie mu zasiela fyzická osoba. Zákon však nikde neustanovuje, že tým druhým dokladom musí byť ďalší doklad totožnosti, ako napríklad pas. Práve naopak, slovné spojenie „z ďalšieho dokladu“ vytvára priestor na širší výklad. Gramatický výklad totiž neukladá povinnosť dvojnásobného overenia identity z totožných druhov dokladov, ale skôr naznačuje potrebu získania údajov z odlišného, doplnkového dokladu, resp. dokumentu.

Dôvodová správa k zákonu č. 30/2019 Z. z. túto interpretáciu jednoznačne potvrdzuje. Cieľom zavedenia povinnosti predložiť druhý doklad bolo zvýšiť dôveryhodnosť procesu overenia identity hráča, najmä v prípadoch, keď nedochádza k fyzickému kontaktu s klientom. Zároveň však výslovne uvádza, že týmto ďalším dokladom môže byť aj faktúra, bankový výpis, výpis z verejného registra alebo iný dokument, ktorý obsahuje požadované základné údaje, a to meno, priezvisko a adresu.

Máme za to, že zákonodarca zároveň sledoval účel ochrany spotrebiteľa, predovšetkým zraniteľných skupín, ako aj potrebu jasného určenia jurisdikcie hráča. Overenie veku nad 18 rokov ako zákonnej podmienky účasti na hazardných hrách je pritom zásadným účelom získavania údajov z preukazu totožnosti. Ďalší doklad má slúžiť najmä na overenie iných údajov – typicky adresy – nie však na opätovné overenie veku alebo identity ako takej. Údaje z ďalšieho dokladu majú prevádzkovateľovi umožniť:

• overiť, či hráč nie je osobou evidovanou v registri vylúčených osôb,
• overiť, že osoba má pobyt na území Slovenskej republiky,
• a potenciálne aj overiť, že hráč sa nenachádza v inej krajine s odlišnou reguláciou.

Z toho vyplýva, že „ďalší doklad“ nemá charakter dokladu totožnosti, ale ide o nástroj na overenie identifikačných údajov z iného, nezávislého zdroja. Gramatický aj teleologický výklad teda potvrdzujú, že zákon nevyžaduje formálnu duplicitu dokladov totožnosti, ale materiálne overenie údajov, predovšetkým adresy a to iným spôsobom.

Účelom tohto ustanovenia preto nie je formálna duplicita totožnosti, ale materiálna istota v správnosti a úplnosti údajov. Preukaz totožnosti, akým je napríklad identifikačná karta, resp. občiansky preukaz, typicky obsahuje meno, priezvisko, dátum narodenia a štátnu príslušnosť. Údaje o adrese však môžu chýbať, alebo sú len čiastočné, a to najmä v prípade zahraničných dokladov alebo elektronickej podoby overenia. Preto má „ďalší doklad“ slúžiť najmä na overenie adresy pobytu, resp. jurisdikcie, čo má zásadný význam nielen z pohľadu prevencie porušovania územnej regulácie hazardu, ale aj z pohľadu ochrany zraniteľných osôb a spotrebiteľov.

Súvislosť s AML zákonom a poznámka pod čiarou č. 29

Poznámka pod čiarou v § 33 ods. 1 ZHH č. 29 odkazuje na § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. (AML zákon), na základe ktorého: „Za prípad zvýšeného rizika možno považovať najmä situáciu, keď klient nie je fyzicky prítomný na účely identifikácie a overenia identifikácie; v takom prípade povinná osoba uplatní dodatočné opatrenia, napríklad predloženie ďalšieho dokladu totožnosti alebo vykonanie identifikácie klienta prostredníctvom ďalších dokumentov, údajov alebo informácií získaných z dôveryhodného a nezávislého zdroja, alebo vykonanie opatrení na overenie alebo potvrdenie predložených dokladov a poskytnutých údajov.“

Z uvedeného vyplýva, že AML zákon výslovne umožňuje, aby overenie identifikácie klienta v prípade jeho neosobnej prítomnosti bola vykonaná aj prostredníctvom ďalších dokumentov, údajov alebo informácií pochádzajúcich z dôveryhodných a nezávislých zdrojov a vykonanie ďalších opatrení na overenie, ako aj úkonov podľa § 12 ods. 2 písm. a), bod 1 až 3 AML zákona.

V tejto súvislosti je relevantné, že AML zákon nijako neobmedzuje, aký typ „ďalších dokumentov“ je možné použiť, pričom v praxi môže ísť napríklad o faktúry, bankové výpisy, výpisy z verejných registrov alebo aj dáta z digitálnych identifikačných systémov (napr. eID). Ak je identita klienta spoľahlivo overená technickými prostriedkami napr. prostredníctvom biometrie, NFC čítania údajov z dokladu totožnosti a liveness checku a súčasne sú k dispozícii doplnkové údaje získané z ďalších dokumentov alebo dôveryhodných elektronických zdrojov, potom nie je nutné pri § 33 ods. 1 ZHH využiť odkaz č. 29 a postupovať podľa § 12 ods. 2 písm. a) AML zákona, čiže vykonávať zvýšenú starostlivosť.

Je potrebné taktiež poukázať, že tento odkaz je informatívny a nemá normatívnu silu. Navyše, AML zákon je postavený na princípe posudzovania rizika (risk-based approach) a umožňuje flexibilné opatrenia. Poznámku pod čiarou preto nemožno interpretovať ako zdroj prísnejšej alebo absolútnej požiadavky, ale skôr ako doplnkový kontext, ktorý poukazuje na možnosť druhého, nezávislého overovacieho prvku (napr. ďalšieho dokumentu, údaju alebo informácie), teda nie je nutné vyžadovať dodatočný doklad v tradičnom zmysle, ak sú požadované údaje overené kombináciou preukazu totožnosti, biometrie a dôveryhodného zdroja údajov.

Z toho vyplýva, že právny rámec identifikácie umožňuje prevádzkovateľovi použiť aj technologické riešenia, ktoré ponúkajú vysokú mieru spoľahlivosti. Technológie ako biometrické overenie, čítanie údajov z čipu dokladu (NFC), „liveness detection“ či autentifikácia cez eID, predstavujú dnes štandardne využívané nástroje v oblasti finančných služieb a sú považované za rovnocenné alebo dokonca spoľahlivejšie ako fyzické overovanie dokladov. Tieto technológie sú navyše plne uznávané aj v metodickom usmernení Úradu pre reguláciu hazardných hier zo dňa 15.11.2024, konkrétne v bodoch 5.4.1 a 5.4.2, kde sa uvádza, že fyzickú prítomnosť možno nahradiť technickými prostriedkami za predpokladu zachovania rovnakej úrovne istoty.

Ďalším významným argumentom je, že AML zákon bol novelizovaný po prijatí ZHH a jeho posledné novelizácie priamo reflektovali technologický vývoj v oblasti digitálnej identifikácie. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) AML zákona môže identifikácia klienta prebehnúť aj prostredníctvom technických prostriedkov, ktoré zabezpečujú zistenie a overenie všetkých požadovaných údajov, vrátane adresy. Tento fakt má v právnej argumentácii zásadný význam, pretože novšie a špecifickejšie ustanovenie môže vo výklade prevážiť nad starším a všeobecnejším – najmä ak ide o kompatibilnú reguláciu v tom istom odvetví.

Nie je však správne vyvodzovať, že „ďalší doklad“ nie je nikdy potrebný. V prípadoch, keď nie je možné získať požadované údaje iným spôsobom – napríklad ak čip v doklade neobsahuje úplné adresné údaje, alebo ak hráč nemá prístup k technickému overeniu cez eID – prevádzkovateľ má právo a povinnosť vyžiadať si doplňujúci dokument. Rovnako aj pri posúdení vyššieho rizika (napríklad pri podozrivej aktivite, cezhraničnej IP adrese, alebo pri nezrovnalostiach v údajoch) môže byť požiadavka na ďalší doklad opodstatnená.

Kľúčové však je, že takáto požiadavka nesmie byť automatická, formalistická ani univerzálna. ZHH je potrebné vykladať v systematickej väzbe na AML zákon, a zároveň reflektovať technologické možnosti, ktoré v čase jeho prijatia v roku 2019 ešte nemuseli byť bežné.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 33 ods. 1 ZHH by malo byť nanovo sprecizované, keďže jeho výklad je do značnej miery prekonaný a mal by byť aktualizovaný tak, aby reflektoval vývoj v oblasti elektronickej identifikácie a systematické väzby na AML legislatívu – najmä pokiaľ ide o prípustnosť využívania technických prostriedkov pri overovaní údajov bez fyzickej prítomnosti klienta.

Záver

Záverom možno konštatovať, že účel ustanovenia § 33 ods. 1 ZHH je naplnený aj v prípade, ak hráč predloží iba jeden preukaz totožnosti, pričom jeho údaje (vrátane adresy) sú spoľahlivo overené technickým riešením podľa AML legislatívy. Požiadavka na ďalší doklad má byť výnimkou, nie pravidlom, a mala by sa uplatňovať len v prípadoch, kde technológia nedokáže nahradiť požiadavku nezávislého overenia. Takýto výklad nie je len v súlade so zákonom, ale je aj prakticky udržateľný, technologicky efektívny a právne obhájiteľný v kontexte európskej AML politiky.

Ďalej je dôležité dodať, že Úrad pre reguláciu hazardných hier sa vo svojej odpovedi zo dňa 24.6.2025 s takýmto výkladom stotožnil a náš právny názor potvrdil. Úrad vo svojej odpovedi výslovne uviedol, že v prípade, keď sú údaje z preukazu totožnosti spoľahlivo overené technickým riešením podľa bodu 5.4.1.2 a 5.4.2.2 Metodického usmernenia ÚRHH a v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) a § 12 ods. 2 písm. a) AML, nezakladá  fyzická neprítomnosť klienta dôvod na zvýšenie starostlivosti podľa § 12 ods. 2 písm. a) AML, ak zároveň neexistuje iný dôvod (riziko) zakladajúci povinnosť vykonať zo strany prevádzkovateľa zvýšenú starostlivosť. Účel ustanovenia § 33 ods. 1 ZHH teda možno považovať v týchto prípadoch za naplnený aj predložením samotného dokladu totožnosti bez povinnosti predložiť ďalší doklad podľa § 12 ods. 2 písm. a) AML zákona. Technický prostriedok by mal okrem porovnania fyzickej podoby hráča a overenia jeho identifikácie (tvárová biometria) overiť aj pravosť, platnosť, správnosť a úplnosť údajov v dokumentoch (najmä doklad totožnosti) predložených prevádzkovateľovi hazardných hier zo strany hráča v procese identifikácie a overovania jeho identifikácie.

Zároveň však Úrad zdôraznil, že posúdenie konkrétneho spôsobu identifikácie a jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi je v kompetencii samotného prevádzkovateľa, ktorý nesie zodpovednosť za dodržiavanie právnych predpisov a v zmysle § 14 ods. 1 ZHH sa jej nemôže zbaviť.

Týmto stanoviskom Úrad implicitne potvrdil našu výkladovú líniu, že účel ustanovenia § 33 ods. 1 ZHH možno považovať za naplnený aj bez formálneho zaslania dvoch dokladov, ak bola využitá tvárová biometria a identifikácia a požadované informácie overené v súlade s požiadavkami AML zákona.